Hołôvna Svojim diêtium Artykuły Literatura Słovnik Zvukovyje skopy Zvežêteś z nami Svoja.org na Facebook
Svoja mova, svôj vybur, svôj los...
Svoja.org » Literatura » Elegija na siêlśkich mohiłkach
Elegija na siêlśkich mohiłkach
Natisnuti, kob pobôlšyti...

Chto znaje, može tut de-leń lahła / Duša, v jakôj koliś ohoń horêv, / Kob pominiati siêty sviêt dotła / Abo złožyti nesmertelny spiêv...

Thomas Gray — z angielśkoji perekłav Jan Maksimjuk
Elegy Written in a Country Churchyard, 1751

Večêrni zvôn obviêstiv dnia kuneć.
Pohôn voročajetsie po traviê;
Noha za nohu jde dochaty žneć;
Sviêt ostajetsie temravi i mniê.

Okoliciu šče vidno de-ne-de,
Alé vsio visit v mertvuj tišyniê;
Šče tôlko žuk v poviêtry zahude
I v dali braznut dvery u chliviê;

I z kamennoji viêžy pud vinom
Šče uchne rozozłovana sova
Na choduna, umoranoho dniom,
Jakoho zhledit zo svoho łohva.

A tut v tiniovi tisuv i vjazôv
Mnužêń maleńkich zhôrkuv pud dernom;
Tut choroniát z sioła hospodarôv;
Zasnuli ode dušy viêčnym snom.

Ni ranišni pachuščy vitierok,
Ni łastuvčyn čyryk z-pud špichira,
Ni piêveń, ni pohônščyka rožok
Vže ne pudnimut jich pokojny prach.

Ne zahorytisie jim v plitiê ohoń,
Nichto večery ne podasť na stôł,
Ditia ne vsune ručku v jich dołoń,
Ne obnimé, ne schvatit za prypôł.

Jak žyto kłałosie pud jich serpom!
Jakuju rozpłuhu orav jich płuh!
Jak kłaniavsie jim liês pud toporom!
Jak z jimi švôrno jšov pohôn na łuh!

Ne pudnimajte, bohačê, na smiêch
Ni trud, ni tiažku dolu mužykôv;
Korotko j prosto žyti — preč ne hrêch,
Ne vsiê ž idut na herbovych panôv.

Ni vłady blask, ni znatny rôd, krasa,
Kotory vam kolíś suďba dała,
Ne viêčny: skosit tože j vas kosa,
V mohili vaša skônčytsie chvała.

Ne vam jich haniti, o horduny,
Za toje, što nichto z jich ne sumiêv
Nažyti słavu, kob zvonar v zvony
biv dovho pud cerkovny chvałospiêv.

Čy ž mohut marmurovy płyta j krest
Merciovi pomohčy pryjti u ruch?
Čy ž može naveť najsołodša lesť
Schiliti smerť vernuti jomu duch?

Chto znaje, može tut de-leń lahła
Duša, v jakôj koliś ohoń horêv,
Kob pominiati siêty sviêt dotła
Abo złožyti nesmertelny spiêv.

Alé ne dav jôj mudrych knih zły čas,
A doma tisli hore i bida;
I zamerzav ohoń, poka ne zhas,
Poka dušu ne zjiêła preč nužda.

Jak mnôho pud vodoju v hłubiniê
Klejnotuv v okijani zichotit;
Jak mnôho kviêtok hen u pustotiê
Ne dla očy u piêskach pachotit!

Tut, može, siêlśki Hampden deś ležyt,
Kotory mužno boroniv zemliê.
Tut, može, nevjadomy Milton spit
I Cromwell bez prolitoji krovliê.

Ovaciji v senatach ne zorvut,
Pryrêkšy kraj svôj na vujnu i strach;
Bohactva i hrošy ne rozdadut,
Kob lude pomnili jich u vikach.

Takaja jichnia dola; jich zakon
Vsmiraje cnotu, z joju i złočyn;
Vony po trupach ne idut na tron,
I z toporom ne jde na baťka syn.

Jim za nepravdu sercie zaščymit
I styd rumjanciom vypovze na tvar;
U jichnium domi ładan ne dymit,
kob zamoliti nenavisť i svar.

Daleko od šalonoho vytia
Vony tverozym rozumom žyvut;
V dolini odinokoho bytia
Svojim hostinciom tichim prosto jdut.

Alé j nad siêtymi kosťmi stojat
Kresty i pametniki, a na jich
Neskładno pisany radki molát
Choť słova spuvčutia u nas žyvych.

Tam tôlko imena j lita žytia,
postavlany nehramotnym pisciom;
I z Bibliji radok abo i dva
Pro strašny sud nad sviêtom i merciom.

Chto žertvoju nimoho zabytia
Tak môcno choče stati, što ne rad
Otrymati dobavny deń žytia
Abo v minułe kinuti pohlad?

Žytie to tôlko mih, i smerť jak bač
Oberne naše tliênne tiêło v prach,
Choť šče j z mohiły bude čuti płač,
Poka ohoń pryrody ne začach.

Što skažut pro tebe, jaki o-tut
Bezimennych merciôv vozveličav?
Jakuju česť tobiê tut oddadut,
Koli b jakiś pryšeleć zapytav?

Možlivo, skaže siveńki pastuch:
— Ja jóho zrania častiakom vstryčav,
Koli, zbivajučy z travy rosu,
Navstrêču vschodu soncia vôn spišav.

— Tam, de toj buk roste nad ručajom,
Zaplôvšy koreniê v čudný vinok,
Lahav vôn u tiniovi tepłym dniom,
Divivsie, jak teče vody potok.

— Hen tam pud liêsom vôn ne raz chodiv.
Čy ne lubov veła joho v błudy?
Vsmichavsie, sam z soboju hovoryv,
Rukami zvav iti neviď-kudy.

— Odnoho dnia vôn ni vidaj ni znaj,
Na zhôrok ne pryjšov ani pud buk.
Druhoho: ne pryjšov i nad ručaj,
J pud liêsom ja ne bačyv zmachuv ruk.

— Na treti ž deń joho my u truniê
Pud pochoronny spiêv nesli u chram.
Tam u korčach na kamennum krestiê
Słova; ty hramotny, divisie sam:

EPITAFIJA

Tut u zemlu syruju chłopeć lôh,
Jomu ničoho dola ne dała.
Nauka ne pustiła na porôh,
I bez časú nužda z žytia zveła.

Veliku zdôlnosť j čystu dúšu miêv,
Byv ščodry, môh tvoryti čudiesa,
Ale bidy pozbytiś ne sumiêv,
I płakali nad joho konom nebesa.

Čy popade duša joho u ad?
Čy, može, zasłužyti raj vôn zmôh?
(Usiê z takim spodiêvom tut ležat.)
Rozsudit siête joho Baťko j Bôh.

PDF dla drukovania » Natisnuti ikonku, kob zładovati...
Thomas Gray — z angielśkoji perekłav Jan Maksimjuk, Elegija na siêlśkich mohiłkach
2023-10-19, 21:01
EPUB dla čytałok e-book/Kindle » Natisnuti ikonku, kob zładovati...
Thomas Gray — z angielśkoji perekłav Jan Maksimjuk, Elegija na siêlśkich mohiłkach
2023-10-19, 21:01