Hołôvna Svojim diêtium Artykuły Literatura Słovnik Zvukovyje skopy Zvežêteś z nami Svoja.org na Facebook
Svoja mova, svôj vybur, svôj los...
Svoja.org » Literatura » Vesnianaja nôč » Rozdiêły 1-6
Rozdiêły 1-6
Natisnuti, kob pobôlšyti...

1

Ciêły dôm odčuvajetsie inačej, koli baťko z matereju choč raz na jakiś čas joho pokinut. Diś rano vony kudyś pojiêchali, zabravšy z soboju svoju važnosť. Vony byli bajki baťkami, ale vsio-taki bez jich čołoviêk dychav vulniêj i byv sam. Tak dumav štyrnadcetiliêtni Hallstein, kotory same vchodiv do domu. Dla joho siête nazyvałosie byti samomu — sestru Sissel, kotora teper sidiêła v svojôm pokojovi, vôn ne ličyv nijakoju pereškodoju, a naodvorôt.

I teper vôn môh robiti što choče.

Davaj!

Vôn zatrymavsie na korydory, zadumavšy kryknuti choč raz u žytí tak, kob až zatrôssie stary žovty dôm:

Što z toho, što čołoviêk ne vsio znaje!

I odrazu potum:

Ale ja znaju bôlš čym komu-leń dumajetsie!

Tak čołoviêk povinion kryčati, koli robit što choče. Ale ničoho takoho ne stałosie, vôn ne vydav ni zvuku. Choč vôn i môh zusiêm svobôdno zaspivati tak, kob joho včuła Sissel. Vôn chvilu počekav, až siej nimy kryk prôjme joho samoho i vsio poviêtre kruhom. Vôn odčuvav, jak nevykazany słova probiêhli po joho chrebtovi vniz.

Poviêtre było čuť ne žeškie. Štyry dniê tomu siudy dokotiłasie fala tepła. Napravdu šče była vesna, ale vže pôznia vesna, na mežê z liêtom — tomu było jasno ciêłu nôč naprolôt. Same začynavsie večur posli spekôtnoho dnia. Hallstein byv odiahnuty tôlko v społoviêły šorty, a na nohach miêv paru schodžanych tenisôvok. Joho krokuv na korydory zusiêm ne było čuti. Jomu schotiêłosie zahlanuti do Sissel, kotora słuchała koncertu žyčeń u radivi — potrêskuvanie radiva donosiłosie čerez nedočyniany dvery.

Hallstein stav na korydory pered dveryma. Sissel ne była preč sama, jak jomu zdavałosie: do jijiê pryjšov Tore. Tore žyv nedaleko odsiôl i vsiudy tiohavsie za Sissel, tak što to ne była jakajaś novina. Teper byv u jijiê znov, i vony oboje sidiêli pered radivom, odverniany plečyma do dvery, tak što Hallsteina ne zauvažyli. Tore byv vysoki i miêv chudovaty tvar knižnika. Vôn same pryjiêchav dodomu na vakaciji, jomu było vusimnadceť liêt. Sissel tože było vusimnadceť. Vona, odiahnuta v šorty, jak i jeji brat, vytiahnuła svojiê opalany na koryčniovo nohi na pomosti. Sidiêła v linivuj pozi v foteli, jakby chotiêła skazati: to same ja, Sissel.

Hallstein nadivivsie na takoje dosyta.

Čoho Sissel odvernułasie? Napevno ne do Tore. Ode jomu pozvolali ono pobyti. Vona sidiêła jakby ni pro što ne dbajučy, ale, musit, nasłuchuvała, čy ne čuti krokuv. Hallstein byv pevny, što vona ciêły čas nasłuchuvała, čy ne včuje krokuv. Čuješ, čuješ, kroki v korydory! — o, jak vona sidiêła.

Joho kroki byli nečutny. Vôn daliêj stojav neruchomo. Koli b vujšov, Tore moh by zavstydatisie i zazłovati — ale vôn ne miêv nijakoji ochvoty vchoditi tudy, koli tam byv Tore. Može i Sissel zazłovała b? Z jeju čołoviêkovi vse ne chvatało rozumu.

Ja mohu sobiê pujti, podumav vôn, ale ne zrobiv siêtoho.

Zelone očko radiva moryhało do joho chołodnym i dalekim sviêtłom. Jak polarne zzianie. Čarôvno, choč to była tôlko nežyvaja mašyna. Z radiva vylitało mnôho vsiakich žyčeniuv od ludi.

Kob ne radivo, ode było b preč ticho. Sissel i Tore ne odzyvalisie. Ne było čuti ani viêtru, ani žadnoho inšoho zvuku z dvoru. Ono dôm trymav skrytu v sobiê skarhu, što joho pokinuli dorosły, važny lude.

Teper ja zakryču do jich: ja znaju namnôho bôlš, čym chto-leń dumaje! Siête jimi dobre strepene!

Ale vôn ne povorušyvsie.

Ja mohu pujti nazad do sebe. Na svôj prohał z zajčym kropom. Ja mohu tože vyjti na dvôr, postukati v stinu i pohovoryti z Gudrun.

Hallstein ne zrobiv ni odnoho, ni druhoho. Divjačysie na tych koło radiva, vôn tôlko prychilivsie do schoduv na korydory i čekav na neviď-što. Tore, musit, tôlko što pryjšov, bo zapytavsie nedbałym tonom:

— Mnôho cikavoho v koncerti?

— At... — odkazała Sissel, ne povorušyvšysie.

— U siêtych koncertach prosiat use odno i toje same.

— Tomu tak mnôho ludi jich słuchaje, — skazała Sissel.

Vony, pevno, dumali pro inšy rečy, siediačy pered radivom. Tore zapytavsie, divjačysie na jijiê:

— Tobiê ne zimno tak sidiêti?

— Ty dumaješ?

— Ja ničoho ne dumaju. Ale mniê tak podobajetsie.

— Dobre, ale teper buď ticho, — skazała vona i machnuła nohoju. — Ty ž pryjšov posłuchati koncertu?

— Tak, — skazav Tore.

Teper mniê najlepi było b vyjti, podumav Hallstein. Jomu ne chotiêłosie tak stojati i pudhladati jich. Ale koli b vôn povorušyvsie, vony joho zauvažyli b i odrazu zdohadalisie b, što vôn pudsłuchuje. Tak što ja lepi postoju daliêj, postanoviv vôn i divivsie na jich trochu vinovato, bo lubiv Sissel.

Koncert tryščav daliêj.

Sissel odozvałasie znov:

— Pudsuń fotel bližêj, to budeš lepi čuti.

— Tôlko diêti tak dumajut... — začav Tore, ale vsio-taki prysunuv fotel bliźko do Sissel. Hallstein zauvažyv, što vôn zrobiv siête velmi chutko. U radivi same peredavali žyčenie od jakohoś ditiata. Sissel nervovo skazała:

— Posłuchaj siêtoho.

— Čoho?

— Siêtoho małoho. Joho žyčenie. Teper, pevno, vone sidit z uchom pry samum głosnikovi.

Vony vyhladali pered radivom jak diêti. Šče ne tak davno vony sami sidiêli z uchom pry aparati, słuchajučy prohramy dla diti. Vony začali dražnitisie odne z odnym. Hallstein bačyv, što siêta zabava jich zachvatiła.

— Tak-o? — skazało odno z jich.

— Nu, tak-o, — počuvsie nevyrazny odkaz.

Vony lohko i nezhrabno zotknulisie svojimi hładkimi, prostymi łobami pered radivom i pered Hallsteinovymi očyma. Hallstein divivsie i odčuvav — to było štoś divne i dobre. Sieji hładki łoby, kotory zotknulisie i perestali vorušytisie. Divno naveť divitisie na sieje. Štoś u čołoviêkovi jakby šeptało:

Što bude daliêj?

Bo to byv počatok.

Joho puls trochu pomucniêv. Tyje dvoje v fotelach movčali, łob pry łobi. Z aparatu vylivałosie ditiače žyčenie, jak čysty jasny zvonočok — skônčyłosie.

Toje inše tože skônčyłosie.

— Sissel?

Tore poklikav jijiê, jakby pytajučysie.

Vona vyprostiłasie. Hallstein byv hotovy dati drała, ale ne povorušyvsie. Vôn uspokojivsie, zacikavlany siêtoju ihroju, u kotoru koliś, jak odčuvav, jomu tože dovedetsie ihrati.

Tore ticho zapytavsie:

— Što, Sissel?

— Ja ničoho ne hovoryła, — odkazała Sissel. Ale inšym tonom hołosu, čym uperuč. Štoś jakby trochu popsovałosie. Što to było? Hallstein ne rozumiêv, u čôm rêč. Vôn zobačyv, što Tore połožyv ruku na plečy Sissel. Na hładku tepłu skôru. Halstein podumav, što koli b siête zrobiv vôn, to joho ruka opała b tak lohko, jak listok z dereva. Tore napevno tak ne zrobiv. U kažnum razi Sissel skazała:

— Perestań.

Tore ne odniav ruki jak oparany, ale vsio-taki zabrav jijiê. Što tut, blacha, popsovałosie? — i čom?

— Sissel?

— Słuchaj koncertu, — skazała vona.

— Ja ne pryjšov słuchati koncertu!

— Može i niê, ale koli vže ty siudy vujšov, to môh by posłuchati, — skazała Sissel.

Vyhladało, što Tore teper miêv pravo zazłovati, bo vôn ostro skazav:

— To našto ty prysłała mniê zapisku? Može ty i od jijiê chočeš odmovitisie?

Vona pokrutiła hołovoju.

— Ja ne choču byti tvojeju cackoju, — pohrôzlivo skazav Tore, i Hallstein počuv, jak jomu zapekli pudošvy. Vôn šče hłybiêj utisnuvsie v kutok korydora.

— Dureń, — tôlko i skazała Sissel.

— O jak.

— Tak, ty siête deś pročytav, tak hovorat ono v knižkach.

— O jak. Ochołoń, Sissel. Ja maju zapisku od tebe tut u kišeni, — skazav Tore do jeji ponadnoji potylici.

— Ja vže ne mohu ochołonuti bôlš, jak ochołonuła teper, — skazała Sissel tak, što Tore až zdryhonuvsie i Hallstein siête zobačyv. Ruka Tore znov opustiłasie.

— Ja skazała — perestań.

— Čom? — zapytavsie Tore hłuchim hołosom.

— Ty pytaješsie čom?

— Koli chočeš, to ja sobiê pujdu, — skazav Tore. — Ale čy vperuč ja môh by podivitisie tobiê v očy?

— Ty šče ne pujšov?

Teper Tore miêv okaziju rozzłovatisie tak, jak jomu było treba. Vôn miêv pravo šarpnuti jijiê za hoły plečy i obernuti tvarom do sebe:

— Buď že čołoviêkom!

— Sam buď cołoviêkom!

Hallstein zobačyv, što pomiž jimi začałosie štoś napodobi pravdivoji bôjki. Ale vony vyhladali na ščaslivych, koli dužalisie odne z odnym. Muskuły napinalisie i natopyruvalisie. Mjahki zhiby i vykruty. Odne šukało druhoho. Hallstein divivsie na siête zdivovany i začarovany. Bačyš ty jich... Radivo rozkukarêkałosie aryjeju i dołučyłosie do jich. Potum jichni huby zotknulisie, usioho na moment.

— Sissel.

— Nu?

Tore zapykavsie:

— Niê, ničoho. Ja kochaju tebe, Sissel.

Vona zdryhonułasie. Hallstein tože zdryhonuvsie v svojôm tiniovi.

— Niê! — skazała vona. Ne do Tore, a tak vohule v poviêtre. — Niê! Tobiê ne možna. Ty ne povinion.

— Čoho mniê ne možna? — oburyvsie Tore.

— Ja ne mohu siêtoho vytłumačyti. Ja ne znaju...

— Nu, ja baču, što ja preč ne rozbirajusie v divčatach, — hôrko skazav Tore. Sissel chutko odkazała:

— Ty napravdu dumav, što rozbiraješsie?

— U kažnum razi ty prosiła mene pryjti.

— Zusiêm niê. Ty vyčytav siête, bo z ciêłoji siły chotiêv siête vyčytati, — skazała Sissel.

Hallstein divivsie na Sissel zboku. Vôn bačyv, jak vona skazała siête i zatisnuła huby. Tore teper byv napravdu złôsny:

— Ty dumaješ, što mniê brakuje inšych?

— Jakich inšych?

— Nu, divčat.

— O niê, zusiêm niê! — skazała Sissel. — Ja tak nikoli i ne podumała. Tobiê ne brakuje!

Tore vyhladav jak ošołomlany. Vôn vyračyvsie na jeji zatisnuty i nasmiêšlivy huby i zorvavsie z miêstia:

— Što z toboju?

Ne dostavšy nijakoho odkazu, vôn poryvisto odvernuvsie do dvery. Hallstein zauvažyv siête zavčasu i pylnuv na dvôr u svojich bezšumnych tenisôvkach. Utikajučy, vôn učuv kryk Sissel:

— Ono ne zabuď začyniti dvery, Tore!

— Ne zabudu, koli tak kažeš.

Dvery môcno lasnuli, daleko od Hallsteina, kotoromu vdałosie schovatisie za korčami koło poroha. Čerez korcê vôn bačyv, jak Tore šparko spuskajetsie schiłom do hostincia.

2

Jak tôlko Tore propav z očy, Hallstein vyjšov na pudvôrok. Ale vôn ne pujšov do Sissel. Vôn byv roznervovany i jomu pekło v horli. Teper Sissel, musit, sidit odna i perežyvaje. Vôn ne môh tak odrazu zajti do jijiê.

Po starôj pryvyčci vôn zatrymavsie koło žovtoji stiny domu. Podivivsie uverch — može Gudrun z joho maruv choč raz schotiêła b vyjti na dvôr.

Dôm stojav odinoko nad dorohoju. Ode ne było žadnoji hospodarki, ono dôm z sadkom, a kruhom joho popłav. Za domom popłav tože trochu spuskavsie, do małoho pereliêska — tak što dôm stojav na samum verchovi zhôrka. Kruhom rôs pryjemny listiany liês. Daliêj, za nevelikoju dolinkoju, było vidno stromu horu. To byv ostatni dôm, koło jakoho prochodiła doroha, koli čołoviêk išov u bôk šyrokoho veresovoho vyhała — abo peršy dôm dla tych, kotory išli odtôl siudy. Ale odsiôl ne było daleko do ludi — zaraz za pereliêskom było velikovate mjastečko.

Davno tomu štinu pomalovali na žovto, ale farba vže tam-siam poobłuščuvałasie. Domu ne peremalovuvali, tomu mistiami stina prosviêčuvała serebranym odtiênkom. Hallstein pudyjšov do stiny i postukav u jijiê ščykołotkami.

Vôn viêdav, što sieja ihra z vydumanoju Gudrun była smiêšna, i ne robiv by siêtoho, koli b chto-leń divivsie. Vôn potichu postukav u stinu i hlanuv uverch na maleńkie odčyniane okoncie v ščytiê, kažučy samomu sobiê:

Ty tam, Gudrun?

Udałosie — odkôlś zverchu počuvsie vesioły odkaz:

Pevno ž...

Vyhlań stôl, bo inačej ja ne budu znati, čy ty daliêj takaja sama, jak i vperuč, Gudrun.

Tak, u okonciovi pokazałosie znakome poviêsmo vołosuv. Pud jim bliskali očy.

Čy ty pryjdeš siudy do mene i skažeš mniê „dobroji nočy”?

Dobry i miły słova od jijiê, takich vôn i spodivavsie. Škoda, što ne možna było vziati jich dosłôvno. To było tôlko štoś dobroho, što vyjšło z jeji rota. Ciêły čas, koli vona hovoryła, nad pudokonnikom było vidno poviêsmo vołosuv, łob i očy — vona ne była podobna do žadnoji znakomoji diêvčyny. I jak vona była zacikavlana vsiêmi joho spravami, naveť tymi, što ne tôlko radovali, ale i złovali. Tak jak teper — jomu chvatiło tôlko skazati:

Tore...

Zverchu rozdavsie korotki, chołodny smišok, i to byv dobry znak.

Čy tobiê Tore podobajetsie? — spokôjno zapytavsie vôn.

Tore? A de tam! — odkazała vona.

Napravdu? Tobiê tože Tore ne podobajetsie ni čutočki? — skazav vôn i jomu odlahło.

Niê, vôn je nichto, — počułosie z okoncia. — Ja dumaju, što to tôlko natopyrana kupa hnoju.

Hallstein čuvsie štoraz lepi. Z Tore teper možna było obujtisie šče bôlš kruto:

A čy viêdaješ, Gudrun, što vôn sobiê spraviv?

Niê, što?

Zelone radivne očko v potylici! Ale vôn jim ničoho ne bačyt!

Gudrun rehotała, jakby ne mohła perestati, i prypluščuvała očy tak, što vony stali podobny do dvoch uzkich pazôv — rychtyk tak robiła Sissel, koli smijałasie.

Potum vona odstupiłasie od okoncia. Na razi ne była jomu bôlš potrêbna.

3

Hallstein teper byv spokôjny. Vôn stojav i niuchav poviêtre. Pachło doščom. Teper ne padało, choč raniêj udeń projšli dva tepły livni i trochu pohrymiêło, od čoho odnak na dvorê ne posvižêło. I vyrazno odčuvałosie, što popadaje šče. Było ticho i dušno, nizko na nebi viêsili obołoki. Šče ne treba było odiahatisie tepliêj.

Same taki večur, kob pujti na kropovy prohał, rozhlanutisie i poniuchati zapachi.

Joho vłasny prohał.

Vôn odrazu rušyv u dorohu. Jak tôlko razôv raniêj. Vôn tam provjôv mnôho z najliêpšych chvilin svoho žytia.

Nanizi koło hostincia vôn spodosiv Tore. Tore, musit, zatrymavsie tut i čekav. Čy vôn uže ne nadumavsie vernutisie do Sissel?

Hallstein neochvôtno stav, trochi vstydajučysie, što šče nedavno tak vesioło i naturalno strojiv z Tore durnia i pryroblav jomu zelone očko do potylici.

— Što ty tut robiš? — spytavsie Tore. Ne podumav, što takoje pytanie od joho mohło zvučati divnovato.

— Ja tut žyvu, — odkazav Hallstein, buďto hovoryv z čužym. — Štoś ne tak z Sissel? — vôn znarôk pudkołov Tore.

Było vidno, što Tore stało nejômko i što vôn zazłovav.

— Sissel sama sobiê daje rady, — korotko odkazav vôn. — Tobiê ne treba sovati svoho nosa.

— To čom ty ne voročaješsie dodomu? — spytavsie Hallstein.

— Ja skazav, što siête ne povinno tebe obchoditi. Čom ty musiš tak choditi i vmiêšuvatisie i dopikati ludium?

Hallstein dobre znav pryčynu, ale to ne była takaja rêč, kotoru možna było skazati ot tak sobiê.

— Chodi zo mnoju na Mokry Prohał, — nespodiêvano zaproponovav vôn.

— Što ja tam budu robiti?

— Nu, mnôho rečy...

— Ale ja ne dumaju, što tam znajdetsie mnôho rečy dla mene, — skazav Tore.

Natopyrana kupa hnoju, skazała Gudrun. Pasuje jak ne treba lepi!

— Jak chočeš... ale ne dumaj sobiê, što ty Sissel choč čutočku podobaješsie! — vykryknuv Hallstein z odvahoju, kotoroji v joho na samum diêli ne było. Ale vôn musiv vykinuti siête z sebe pered Tore.

Jomu znov stało nejômko, koli Tore nespodiêvano odkazav považnym tonom:

— Ja jôj napevno podobajusie, Hallstein.

— Bo vona... — začav Hallstein, ale oburvav. Vôn ne chotiêv pryznatisie, što stojav tam i pudhladav jich. Tomu odvernuvsie i pujšov. A Tore bude krutitisie ode v korčach? Nu i nechaj.

Večerêło štoraz bôlš, ale siête možna było zauvažyti ono po velmi drôbnych pôznakach.

Na mežê pomiž vesnoju i liêtom. Nôč miêła byti tepła i jasna.

Mokry Prohał, tak nazyvali siête miêstie.

Hallstein zatrymavsie poseredini.

Prohał byv na spadi horê, čerez kotory protikała vodianaja žyła. Zemla ode była syraja i čorna, i tut dikim poradkom rosli razny rosliny. Čerez siêtu bujnu roslinnosť ode pachło inačej, čym na inšych schiłach. Trava i listianyje dereva, a v travie mnužêń kamiêńčykuv z nevelikich zabytych obsypuv. Zverchu navisav hrebeń hniłoji skały. U promižutkach mižy derevinoju rosli korčê vysokoho zajčoho kropu. To peredovsiêm dla joho Hallstein prychodiv siudy tak často protiahom usioho svoho chłopciôvśkoho viêku. Vôn ne môh by odkazati na pytanie, što joho zvezuvało z siêtym kropom, vôn tôlko odčuvav, što to byli čudny rosliny, kotory tut tak dikovato porozpuskali velizny korony svojich kviêtok.

Tekuščoji vody ne było vidno, ale kamiênie ode čuť ne ciêły čas było vilhôtne. Vilhoť prosočuvałasie i vytikała prosto z zemliê i tiêniu.

I šče ode žyv už.

Nichto ne bačyv siêtoho uža vže mnôho liêt. Ale chtoś joho ode raz zobačyv, i nichto nikoli joho ne zabiv.

Už byv tym, što joho najmucniêj siudy tiahnuło i čoho vôn najbôlš tut bojavsie. Pudrostajučy, kažnoho roku Hallstein dumav pro uža štoraz inšy dumki.

Už byv naumiê kažny raz, koli vôn siudy prychodiv. Pud joho zvyčajnymi dumkami bliskało štoś čorne i lodovato chołodne. Možna było podumati, što čorny kameniê byli mokry tomu, što jich polizav už. Vôn ležav ode vnočê i lizav.

A može vôn uže nikoli bôlš ne pokažetsie, tôlko bude ležati v jakôjś schovanci, jakich ode było mnôho, i vyhladati na sviêt zo svojiê nôrki.

Koli b čołoviêk môh perestati dumati pro joho.

Ale Hallstein akurat dumav:

Može už divitsie na mene teper...

Nu to što? Vôn že ž ničoho ne robiv. Stojav vyproščany na odnôm miêsti. Koli rušyv, staviv kroki ticho i ostorôžno. Potum zatrymavsie znov. Joho kôtniki i łytki byli hoły.

Može už divitsie na mene?

Divitsie i divitsie.

Uniz po spadi tiahnuvsie huščar zajčoho kropu. Siej bôk horê byv napołovinu odvernuty na pôvnoč, ale vsio ode i tak bujało od večêrnioho sviêtła i syrosti. I choč liêto šče tôlko začynałosie, korčê kropu vže nabrali solidnoho, storpakovato-pyšnoho vyhladu v svojôm kipjatlivum žytí. Siête vsio naležało do Hallsteina, to vôn poobtresav nasiênie z kviêtok zajčoho kropu, nohami porozkidav joho po spadi i prymjav. Dva roki tomu. Tyje z łôńśkoho roku miêli sioholita tôlko po pary velikich listkôv.

Už ležav i divivsie, jak usio siête rosło i potum zasychało. Na mene vôn tože divivsie, nezličonu kôlkosť razôv. A što ja znaju pro joho?

Što z toho, što čołoviek štoś znaje? — podumav vôn, a potum vypustiv siêtu dumku z hołovy, jak i poperedniu. Ale jomu zakołoło v serci od inšoho — od usioho, čoho vôn ne znav, a tôlko odčuvav joho nastupstva.

Što to było teper?

Ničoho.

Vôn sidiêv na kameni. Mokry Prohał zo svojeju dikoju travoju zamer siêtym obołočnym večerom. Mnužêń usiakoho ziêla spokôjno dychała v večêrnium poviêtry, napovniajučy joho svojimi aromatami.

Daleko vnizovi, po hostinciovi, projizdžali čas od času samochody, ale lude v jich ne bačyli Hallsteina. Vôn sidiêv vysoko miž korčami i derevinoju, a bručanie samochoduv chutko zamirało na povorotach dorohi. Lude v samochodach projizdžali čerez more zapachuv i, možlivo, naveť siêtoho ne zauvažali.

Cikavo, čy už mene bačyt? — podumav vôn.

Od siêtoji dumki jomu zasverbiêła skôra. Ja dumaju, vôn divitsie na mene z maleńkoji nôrki. Ono divitsie.

Trochu puzniêj vôn skazav samomu sobiê:

Vôn, zdajetsie, divitisie na mene.

I zaraz posli siêtoho stverdiv:

Vôn napevno divitsie na mene...

Tak chutko vono išło. Peretvorałosie v pevnosť. Už ležav pud jakimś šyrokim burjanom. Jak tôlko obraz zrobivsie vyrazny, jomu začało nyti v nutrê.

Mniê treba iti dodomu!

Vôn tak ne dumav, vôn ne chotiêv iti dodomu, vôn chotiêv daliêj odčuvati siête nytie, chotiêv štoraz mucniêj odčuvati siêty divny čar, kotory, jak jomu zdavałosie, kinuli na joho z jakohoš nevidočnoho miêstia pud burjanom.

Poprobuj ustati i odvernutisie, skazav vôn samomu sobiê i zdryhonuvsie.

Čy siête mniê ne zdałosie? Vôn uže ne byv taki pevny. Ale siête ne miêło značenia — joho ode jakby začarovali, i to ne byli złyje čary. Prytôm usio tut zavirovało i rozzvoniłosie. Bez nijakoho zvuku. Ale vsio virovało, zvoniło i spivało začarovanu piêsniu. Na joho Prohali.

Potym stało šče divniêj. Vôn zobačyv, jak nekotory korčê zajčoho kropu začali krutitisie tak, što až zašelestiêli jichni parasolki kviêtok — i vôn raptom zrozumiêv, de byv už. Tam vyšêj. Akurat tam. Vôn ne môh odorvati očy od toho miêstia. Kilka kupok travy. Tam pomiž jimi byv už, i vôn musiv tudy pujti...

Jim strepenuło od radosti i strachu odnočasno. Joho ode niby pryvezali.

Vstavaj! Teper!

Tak...

Vôn pomału pudniavsie z kamenia. Postaviv kilka małych, nepevnych krokuv. Ty tôlko zabavlaješsie! — poprobuvav perokonati samoho sebe. Niê, niê, ja ne zabavlajusie. Vôn divivsie na kupki travy. To było čudne — kropovy kviêtki krutilisie jak kolosa abo jak płatija v tanciovi.

Pudyjšov bližêj.

Teper mojiê očy začynajut horêti, skazav vôn samomu sobiê.

U siêtuj samuj chvili joho očy zahorêlisie. Zapekli. Teper uže chutko. Joho očy zrobilisie šče bôlš proniklivy i žeški — vony mohli b lohko spopeliti abo kovknuti vsio, na što tôlko podivilisie b. Vôn byv dokładno nad kupkami travy i miêv uže tudy vstupiti — ale niê, čary pokinuli joho i rozsypalisie.

Štoś povorušyłosie v traviê? Jomu velmi chotiêłosie b, kob tak vono było. Kilka stebłuv zadryžało i znov zamerło, abo tak jomu zdałosie. Usio propało. Parasolki kropu perestali krutitisie. Nic ne spivało i ne vertiêłosie. Nic uže ne było čudne, vôn počuvsie obvjały i pusty. Odčuv tože, što spotiêv.

Hallstein tupnuv nohoju i lohko zadryžav. Nichto siêtoho ne bačyv. I vôn ne povinion siêtoho nikomu rozkazuvati. Naveť Sissel.

Usio, što ja znaju...

Tože pro Sissel, — podumav i postaravsie perevesti svojiê dumki na štoś inše.

Dolinku pered spadom porosła jaskravozelona trava. Neveliki, hožy kusok rômnoho miêstia, z porozkidanymi siam-tam kupkami berozuv i chmyzami. Tam večerom vylizut velizny čorny slimaki, bo na dvorê pachło doščom.

Dušne, neruchome poviêtre zavaruvało došč. Kruhom storčav zajčy krôp. A što było v traviê i pud burjanom? Divno było stojati poseredini siêtoho vsioho.

Hallstein upustiv z ruki toje, što v jôj trymav, začepiv palciom ob paleć za soboju i zrobiv kilka mjahkich tajnych znakuv u svojôm kazočnum sviêti.

Za krôp, slimaki, došč... — skazav vôn bezhołôsno.

Jomu treba było voročatisie do Sissel, kotora sidiêła vdoma i płakała.

4

Ale perše čym Hallstein dojšov do domu, vôn znov spotkavsie tvarom u tvar z Tore. Tore vyjšov z-za korčôv i spytavsie:

— Što ty tut robiš?

Toje same durnovate pytanie, što i raniêj. Hallstein ne môh prymusiti sebe, kob na joho odkazati.

— Ty voročaješsie dodomu do Sissel? — znov spytavsie Tore.

— Voročajusie. A što?

— Peredaj jôj pokłôn od mene.

Hallstein akurat takoho ne spodivavsie, tomu chutko kivnuv hołovoju, što peredasť. Potum zazłovav na sebe za siête.

— Čy ty i večerom budeš łaziti ode miž derevinoju? — nežyčlivo spytavsie vôn.

Tore tôlko usmichnuvsie i odkazav:

— Tak, može i budu.

— Ty dumaješ, što Sissel siête spodobajetsie? — ne podumavšy, skazav Hallstein.

— Ja tut budu choditi, koli sam schoču, — skazav Tore. — Ja ne budu prositi pozvolenia v tebe, Hallstein.

— My ne chočemo, kob ty ode chodiv! — kryknuv Hallstein.

— Sissel choče, — odkazav Tore i kivnuv hołovoju v sposub, kotory tak złovav Hallsteina. — Peredaj jôj, što večerom ja budu tut nedaleko, koli vona choče spotkatisie zo mnoju.

Posli čoho vôn linivo poplôvsie nazad miž dereva.

Hallstein chotiêv kryknuti štoś usliêd za jim, ale ničoho ne vyjšło. Vôn rušyv dodomu.

Baťko z matereju žyli v siejum starôm domi od času, jak poženilisie, tak što i Sissel, i Hallstein urodilisie v jôm. Usio kruhom Hallsteina było tak znakome, što vôn naohuł nikoli ničoho ne zauvažav — ale časom pered jim jakby ziachała bliskavicia i vôn jasno bačyv, jakoje siête vsio było bohate i pyšne.

Baťko byv učytelom matematyki v velikuj školi v mjastečku, jakoho odsiôl ne było vidno. U tôj samuj školi, do kotoroji teper chodiła Sissel. Baťko dostav siêty dovoli veliki, ale môcno porochniavy dôm u nasliêdstvo, tomu vôn u jôm žyv, choč miêv dalekovato do škoły i svojiê roboty. Hallstein ne raz čuv, jak baťki hovoryli, kob perejiêchati v inše miêstie, ale nikoli napovažno. Domu naveť ne remontovali, choč pro siête hovoryli.

Od kilkoch dion uže byli škôlny vakaciji, ale baťko z matereju vybralisie ne na vakacijnu projiêzdku — vony pojiêchali do susiêdnioji gminy na pochorony baťkovoho brata, kotory vmer nespodiêvano i zamołodu, i miêli vernutisie zavtra odvečôrkom. Ale i tak čołoviêk miêv dla sebe ciêły sutki i môh robiti absolutno vsio, što schoče. Kryčati v korydorovi — viêdajučy, što na joho ne podivitisie žadne dorosłe oko.

U pokojovi Sissel, jak vôn spodivavsie, i ne pachło vesiołym nastrojom. Koli Hallstein tudy zahlanuv, Sissel sidiêła v dobrum foteli pered radivom, z borodoju na opirali, pudobravšy pud sebe svojiê opalany na koryčniovo nohi. Vona hlanuła na joho, i vôn zobačyv, što miêv raciju: sestra popłakałasie. Vona była odiahnuta tak samo lohko, jak i vperuč.

Jasne jak deń, ležała v foteli i płakała. Vôn zabyvsie pro Tore i vsio inše i ostorôžno spytavsie:

— Sissel?

Sestra zdryhonułasie.

— To znov ty!

Vôn pudskočyv.

— Što?

Tvar Sissel brydko skryvivsie, i vona skazała:

— Ty ono chodiš i pudhladaješ. Ja bačyła tebe na korydory, same jak ty vybihav. Ono chodiš i pudhladaješ! Jak tobiê ne vstydno? Chodiš i pudhladaješ, kob potum miêti što rozkazati mami, jak vernetsie dodomu.

Vôn divivsie na jijiê. Na što vona naryvałasie? Na bôjku? Vona počyrvoniêła, koli kazała pro rozkazuvanie mami. Vona ž dobre znała, što vôn ne biêhaje do mamy rozkazuvati. Vôn byv ošołomlany tym, što Sissel može byti takoju. Prydałosie b jijiê nałupiti. Vona ticho odozvałasie:

— Idi sobiê teper.

— Čom?

Vôn stojav na miêsti.

— Złuješsie?

— Złovałasie, koli ty stojav i pudhladav, kob ty znav.

Vôn začav durnovato usmichatisie, prypomnivšy sobiê Tore, kotory sidiêv pered radivom z zelonym, čortôvśkim očkom na potylici.

Ale Sissel dobre viêdała, jak joho pudyjti. U sietuj samuj chvili, koli joho brało na chołodny, nevesioły smiêch z Tore, vona joho obniała. Von podivivsie jôj u očy i jomu odyjšła ochvota nasmichatisie z čoho-leń pered jeju.

— Hallstein...

— Nu?

— Ty ne budeš miły dla mene?

Hallstein ničoho ne odkazav. Vôn uže chotiêv byti miły.

Vona joho potajemno, korotko stisnuła. Potajemno, choč dla siêtoho ne było nijakoji potreby, vony ode byli sami. Ale tak vono było bôlš varte.

Koli b vôn tôlko odvažyvsie zapytati, čoho vona płakała, ležačy v foteli.

— Tore zusiêm ne płakav, — vyrvałosie jomu zamiś toho.

— Dureń, — skazała vona i kopnuła v stołovu nohu svojimi stopami v tonkich połotnianych tenisôvkach.

Vôn i sam zrozumiêv, što okazavsie kruhłym durniom. Nijak ne môh prykusiti jazyka. Podumav pro Gudrun u okonciovi na horê — vona vse była v dobrym humorovi, a na jeji očy opadało poviêsmo vołosuv. Tak vono i povinno byti.

Vona šče raz kopnuła v stołovu nohu.

— Ty čuv, Hallstein?

— Tak, čuv.

Vony raptôvno zamovkli, jakby znajšlisie v pustôj prostory. Ale takoji pustoty ne povinno byti, i Hallstein vykazav nahołos peršu dumku, kotora jomu pryjšła do hołovy:

— Chodi zo mnoju naniz do slimakôv. Večerom vony povyłaziat naverch. Šče nikoli ne było jich tak mnôho i takich velikich jak sioholita!

Vôn hovoryv hołosno, choč vona była tak bliźko joho, jak tôlko siête było možlive.

Ale vôn popav u desiatku. Sissel schvatiłasie za siête jak za poratunok:

— Čom niê, možemo pujti...

Potum podiviłasie jomu v tvar:

— Ale v čôm napravdu rêč, Hallstein? Skažeš mniê?

— Niê.

— Nu to niê. Davaj iti do tvojich slimakôv.

Vony lohko i bezšumno vyjšli z domu.

5

Pro što ty dumaješ? — vôn chotiêv spytatisie jijiê, koli vony noha v nohu schodili vniz. Ale ne peremôhsie. Kruha vsio ihrało, perelivałosie kolorami i povniłosie tuhoju — čołoviêk čuv i bačyv siête jak obiščanki. Dobre było b, kob vony spovnilisie.

Vony išli lohko i bezšumno i movčali.

Zelony spad horê perejšov u šče zeloniêjšu prohalinu miž berozami. Vony stupali potichu, bo toje, kudy vony išli, było dobre.

Ni vitierka. Hallstein čuvsie velmi ščaslivy, idučy noha v nohu z Sissel. Sissel była dobroju koležankoju.

— My idemo dokładno noha v nohu, — narešti odozvavsie vôn.

— Tak? — odkazała vona, dumajučy pro štoś inše.

Jeji nohi v šortach, kotorymi vona staviła dovhi kroki, byli dovžêjšy i chorôščy, čym u joho.

Same tut ja bačyvsie ostatni raz z Tore, čuť ne skazav Hallstein. Možlivo, Tore šče ciêły čas byv deś bliźko? Vôn skazav, što tut bude. Čy vôn ne stojit deś za korčom? Nechaj stojit, koli jomu chočetsie.

Hallstein skazav hołosno pered sebe, bo ne môh povstrymatisie:

— Zelone radivne očko v potylici...

Sissel ne zbiłasie z kroku, tôlko zapytałasie:

— Čy to tvoje nove vynachôdstvo?

Vôn rozsmijavsie samomu sobiê.

— Tôlko zelone očko v potylici.

Vona vzdychnuła. Ale ne zapytałasie pro ničoho bôlš. Była pryzvyčajana čuti od joho mnôho podobnych rečy. Durnotuv i bzduruv.

Vony vže pryjšli na tuju jaskravozelonu prohalinu.

Ode było tepło i sviêžo. Jak posli došču abo pered doščom. Slimaki povyłazili naverch, jak vony i spodivalisie.

Jim ne treba było ničoho šukati. Naodvorôt, jim treba było ostorôžno stupati po mjahkuj traviê, kob ne porozdušuvati toho, što tam było. Siam-tam dovžêjšy stebła travy vystavali po-nad dyvan travy i kicikali jich u kôtniki i łytki.

— Podivisie tudy...

— Uhm.

Vony lahli na zemliê. Trava była chołodna i pryjemno odčuvałasie skôroju. Pered jimi ležała para velizarnych slimakôv. Roztiahnuty slimaki spokôjno odpočyvali, byli čorny jak uhol i vyhladali jak nežyvyje, ale Hallstein i Sissel viêdali, što vony na jich uvažno divjatsie.

Sissel i Hallstein ne odzyvalisie. Ode było preč ticho — za vyniatkom linivoho bručania samochoduv deś na dorozi. To byv prypomin, što zvyčajny šviêt usio ž ne byv daleko odsiôl. Ale slimaki bliščali čorno na jasnozelonum dyvanovi i prosto istniêli. To byli Hallsteinovy slimaki, vôn tak domovivsie z baťkom, koli jomu było štyry roki. Deseť liêt Hallstein čuvsie vłasnikom — było b tiažko vyrosti z siêtoho.

Jak fajno byti ode razom z Sissel i divitisie na slimaki.

Vôn čuvsie velmi dobre, ležačy koło Sissel, vona dla joho mnôho značyła. Čas od času vôn prydumuvav nebezpečny rečy, kotory môh by robiti, koli b vona joho poprosiła.

Vôn vyhnuvsie jak duha i załožyv ruki za poperek, kob zrobiti odin zo svojich tajnych znakuv. Hožy znak dla Sissel.

Sissel šepnuła:

— Buď ticho. Čoho ty vyhibaješsie i vorpaješsie?

Vôn usmichnuvsie samomu sobiê.

— Ležy ticho, ty jich lakaješ, — znov poprosiła vona.

Vona šeptała, zusiêm siêtoho ne chočučy. Siête robiłosie samo soboju: na jich divilisie slimaki.

Inšy rečy tože na siête vpłyvali. Była mertva tišyna, a nad hołovoju visili doščovyje chmary — došč môh šuhonuti od odnoho vykryku.

— Sama ležy ticho, — ščaslivo šepnuv vôn.

Vona tože ležała spokôjno, vytiahnuvšysie na traviê — a prytôm vôn dla jeji zrobiv paru tajemnych znakuv, pro što vona ne znała.

Joho dumka ciêły čas voročałasie do nepryjemnoho zdarenia na kropovym schili raniêj siêtoho večera, i vôn čuť ne prohovoryvsie. Bo ode było bezpečno. Ale jakoś povstrymavsie. Lepi pro takoje nikomu ne rozkazuvati.

Ticho.

— Povorušysie narešti, slimačyło, — dychnuła vona.

— Što?

— Ja hovoryła do slimaka.

Słova vychodili z jich ticho, jak poviêtre, kob ne narobiti nijakoji škody — takaja ode była tišyna.

— Vony ležat i divjatsie na nas...

Vôn prypomniv usiê tyje razy, koli vôn biv jijiê i kopav. Kusav. Tiohav za vołosy, až tryščało. Obzyvav.

Tak, ale za kažnym razom vona na toje zasłužyła, stverdiv vôn i vykinuv jijiê z hołovy.

— Hallstein?

Vôn uzdryhnuv. Čy vona čytała v joho dumkach?

— Nu, čoho?

— Ja ne znaju.

Koli čołoviêka pytalisie v taki sposub, štoś dorohoje propadało navse. Vôn byv šokovany tym, jakoju divnoju i nezrozumiêłoju može byti diêvčyna.

Može vôn povinion kryknuti štoś tak hołosno, kob až posypalisie kropli došču? Došč viêsiv tak vôlno nad joho hołovoju, što tôlko i čekav čohoś takoho jak kryk.

— Što znov? Skažy narešti, — skazała Sissel.

Ja? — spytavsie vôn jak ohłušany, choč i zbiravsie kryknuti.

Vona ne z takich, koho treba bojatisie, podumav vôn. Jeji tvar byv preč bliźko joho. Tvar, kotory jomu podobavsie, z lohko zadertym nosom i vydutymi hubami. Huby povorušylisie. Vôn divivsie na jich, chočučy doznatisie, čoho vôn ne zrozumiêv. Vôn kryknuv visklivym hołosom, bo čohoś zlakavsie jijiê:

Skažy mniê, što takoje!

Rozumiêjetsie, vona zdryhonułasie.

Zdavałosie, što joho kryk prozvučav akurat tôlko, kôlko było treba, kob začav padati došč. Perša kapka, velika i tepła, upała na joho łob u siêtuj samuj chvili.

— A nu tebe, Hallstein!— vykryknuła vona.

Vona vže zorvałasie na nohi. Začała obtrepuvatisie. Stebła travy i smiêtie vytisnuli v jeji skôry nerozbôrlivy vzory.

— A nu tebe, Hallstein.

Hallstein daliêj sidiêv na traviê, čudno ščaslivy i zdivovany. Čy to vôn vyklikav došč?

Sissel obirała smiêtie zo svojich kolinôv. Kapki došču padali štoraz mucniêj i hustiêj. Na siête zareagovali i slimaki, ale jak na novu pryjemnosť. Vony lohkutko zavorušyli čymś na odnôm kunciovi — odkryli svojiê zmysły na nebesny došč.

Hallstein skazav preč jak prydurok:

— Ide došč...

— Ja i sama baču!

Zazłovała? Vona obtrepuvała svojiê kolina, po jich skotiłosie kilka delikatnych kapok došču. Došč byv tepły, pryjemno chołodiv nahrête sonciom tiêło — čołoviek ne miêv najmenšoji ochvoty chovatisie od joho.

Raptom vôn zrozumiêv, što jomu treba zrobiti. Vôn pudniav hołovu i kryknuv z ciêłoji siły:

— Bôlš došču!

Odnočasno čuv zapach vody, kotora stikała po tepłych plečuch Sissel. Ne złujsie, Sissel, šepnuv samomu sobiê.

— Bôlš došču! — kryknuv.

— Ty zdurêv? stichni!

Došč šumiêv.

— Podivisie, Sissel!

— Chodi vže, jołupeń! Idemo dodomu.

— Ty ne znaješ usioho, što ja mohu zrobiti, — skazav vôn, budučy vže hotovy prohovorytisie.

Vôn vyrazno čuv nebezpeku, siête było tak pravdive, vôn tak môcno odčuvav svôj sekretny sviêt — Gudrun z poviêsmom vołosuv tam zverchu v žovtuj stiniê, šlimaki ode v traviê, huščar zajčoho kropu i nastavlane oko, kotore joho čarovało z-pud burjanu.

— Nu, ja idu, — skazała Sissel, stojačy v kosych diuhach došču. Ale vona ne pujšła, bo Hallstein pospiêv schvatiti jijiê za nohu i prytrymati.

— Bôlš došču! — kryknuv vôn jak šalony.

Došču pobôlšało. Začavsie liveń. Jomu stało strašnovato. Jak vôn môh doznatisie, što napravdu ne maje moci, kob vyklikati došč?

Dobre, što trymavsie za sestrynu nohu, prytôm Sissel ne namahałasie iti.

— Siaď, — skazav vôn.

Vona siêła.

Vony sidiêli, pozvolivšy, kob došč jich popołoskav i trochu potrepav znadvôrku, ale tôlko znadvôrku: vołosy, prylipłe do tiêła ubranie, ščoki. U seredini vony, nadvorôt, rozcvitali od siêtoho.

Rozcvitali, čom? Vony ne viêdali. I ne pytalisie. Sidiêli odno koło odnoho, rozdilajučy tyšču raznych uspominok. Sidiêli preč bez ruchu.

— Značyt, ty možeš vyklikati došč, Hallstein.

Vôn ne odkazav. Ne hovory tak, zachotiêv vôn. Dla joho ode vsio było zanadto divne i sviatočne, kob tak hovoryti.

Poviêtre było napovniane šumom došču. Vôn ode odčuvav sebe hołym i małym, viêdav, što musit puddatisie i iti dodomu: chutko bude zazimno. Čuv, jak stohnała derevina i jak stohnała zemla, i bačyv, jak pryviêtlivy slimaki skoročuvalisie pud kažnoju kapkoju došču, kotora popadała jim na chrebet. Čuv delikatny zapach Sissel i byv ščaslivy, što brav udiêł u takôj movklivuj ihrê.

Raptom Sissel skazała:

— To vsio čerez tebe, Hallstein.

Što? Koli b vona skazała siête jak obvinovačenie, vôn upav by duchom — ale siête było skazane v inšy sposub, jaki pudtrymav joho i poradovav.

Jomu ne treba było odkazuvati. Jak i Sissel ne treba było ničoho bôlš tłumačyti. Tôlko paru słôv, počuti i skazati samomu, u siêty divny večur pud doščom.

Vony narešti pryjšli do pameti pud livniom, promerzli i vstali.

— Teper zatrymaj siête, Hallstein, — skazała vona, stresonułasie i sprobuvała rozsmijatisie, ale nevdało.

Došč ne davsie zatrymatisie, vôn padav daliêj tonkimi sivymi diuhami. slimaki nezauvažno pochovalisie. Hallstein schvativ Sissel za ruku i vony kinulisie biêhčy pud horu kôlko było siły. Nazad do błahosłavlonoho, pustoho domu, kotory ne zrobit tobiê naveť najmenšoji zauvahi, choč ty mołody i robiš što chočes.

6

U seredini było temniêj, čym tohdy, koli vony vychodili. Ne tomu, što zmerkłosie, ale od chmaruv i došču. Hallstein i Sissel rozohrelisie od biêhu pud horu. Vony šmyhnuli do svojich pokojuv, kob vytertisie i vysušytisie. Vyjšli z jich lohki i osviêžany, i perediahnuty.

Tak było v jichnium sviêti...

A teper vony miêli provesti pryjemny večur. Nichto jim ničoho ne obiščav, siête prosto viêsiło v poviêtry. Vony ob siêtum ne hovoryli, ale odčuvali vo vsiôm — bezpeku i svobodu odnočasno. Toje, što zdaryłosie na travie tam unizi. Ponadny zapachi. To było štoś, u čôm možna było spokôjno posidiêti — tôlko jim dvojim u tišyniê.

Sissel šykovała večeru na kuchonnum stoliê. Hallstein krutivsie to tut, to tam. Pered tym jak siadati za stôł vony uzdryhuli od môcnoho stukotu v znadvôrny dvery, kotory počuvsie čerez šum došču.

Koho tam licho nese?

Sissel kryknuła čerez odčyniany kuchonny dvery:

— Hallstein, podivisie, što tam!

Jeji hołos ne byv spokôjny. Znadvôrku postukali šče raz.

Hallstein vybih na dvôr. Prosto v toje.

Tak, joho ošołomiło i spočatku pryšpiliło na miêsti, choč toj strachôtny stukot i pryhotovav joho do čohoś nepryjemnoho. Vôn zobačyv kilkoch ludi. Usioho štyry osoby. Vony stojali pered gankom. Dvoch mužčyn pudtrymuvało abo nesło mołoduju kobiêtu, a vysoka diêvčyna same zbihała po schôdkach — to, musit, vona tak môcno i nastôjlivo stukała v ušak dvery. Teper vona znov była nanizi pomiž jimi i propała jomu z očy. Odin z mužčyn pokinuv nošu dla druhoho, pudyjšov do stovpa na ganku i zabarabaniv u joho, bez jakoho-leń tołku i potreby. Vołosy v joho byli trochu rozkudłany, očy bliščali, a ruki ne mohli znajti sobiê miêstia. Što to za lude? Čołoviêk zamachav rukami pered Hallsteinom i kryknuv:

— Čy ode chtoś može nam pomohčy? Ty chto taki?

— Hallstein, — odkazav Hallstein, moryhajučy i starajučysie zapanovati nad svojimi očyma.

— Ale ode je i inšy lude? — zapytav čołoviêk i machnuv rukami. Vony vsiê vže schovalisie od došču na ganok. Kobiêta, kotoru nesli, ticho zastohnała.

Druhi mužčyna, vysokoho rostu i mołody, z smahłym i jakby kantovym tvarom, ostro zapytavsie:

— Čy ode je telefon?

Toj staršy, krutlivy mužčyna koło Hallsteina povtoryv svoim zanudlivym, bołbotlivym hołosom:

— Čy ode je telefon?

Hallstein odkazav jak skameniêły:

— Teper odsiôl ne možna zazvoniti. Večerom uže zapôzno, u centralci nema telefonistki.

Siête obyvałosie z jakojuś bezhołovoju chutkostieju, tym časom jak joho očy pomału pryvykali do kartiny — kob znov zabiêhati, koli natrapili na mołoduju diêvčynu z poviêsmom vołosuv nad łobom. A nechaj joho licho! Jijiê zasłonili serdity mužčyny.

— Sissel! — kryknuv vôn u seredinu domu.

Osłabiêła mołodaja kobiêta, zakutana v podorôžny koc, zastohnała. Krutlivy mužčyna bzyčav kruhom:

— Telefon! Čy ode nema telefona? Čoho ty stojiš? Nam potrêbny telefon. Nam potrêbna akušêrka... Hospodi, ode naveť telefona nema! To sprava žytia i smerti!

Mołody mužčyna perebiv jomu:

— Dobre. Trochu tišêj, baťku!

Kobiêta prykusiła rožok koca.

Teper Hallstein zobačyv, što daleko nanizi pud livniom stojit stary samochod. Siêty čužyje lude musili pryjti siudy až odtôl.

— Sissel! — poklikav vôn, divjačysie na znakome poviêsmo, kotore znov pokazałosie neviď-skôl.

Sissel pôdbihom zjaviłasie pered jimi.

Teper čužyje lude skupilisie pry osłabiêłuj kobiêti v kocovi. Vona była velika i tiažka, vony dobre zmučylisie, unosiačy jijiê po vysokich schôdkach na ganok. Usiê teper obernulisie do Sissel.

— Dobry večur, — skazav rozkudłany mužčyna, — my musimo vujti do domu. Vona zaraz bude roditi.

Od siêtych słôv Sissel uzdryhnuła i zminiałasie na tvarovi.

Hallstein hlanuv na sestru — vôn čuvsie ščaslivy, što joho nesła fala takich nespodiêvanych pryhoduv. Vôn uže ne bojavsie, a byv tôlko zvorušany. O jakije rečy mohli zvalitisie na čołoviêka bez najmenšoji peresterohi v doščysty večur! Vysoka neznakoma diêvčyna stojała i diviłasie na joho. Vôn zauvažyv, što vona była v joho viêku. U jeji byli veliki, perelakany očy, i vona šče dosiôl ne odozvałasie. Jak to možlive, kob chtoś miêv takoje poviêsmo vołosuv napravdu?

Sissel odčyniła dvery naostež, i rodilnicia ni to vujšła sama, ni to jijiê vnesli v seredinu. Toj, što machav rukami i krutivsie, začav bez perestanku rozkazuvati, jak vony siudy dobralisie:

— My jiêchali čerez veresy, i siête začałosie nespodiêvano, koli my byli same poseredini. My rušyli povnym gazom, kob jak najchutčêj dobratisie do ludi — i to byv peršy dôm, kotory my zobačyli z dorohi. Ale čy vôn napevno peršy?

— Tak, tak, jakaja raznicia, — znov perebiv jomu mołody mužčyna. — Nema času na takije rozhovory. Nam treba znajti poroduchu! Čy je takaja deś bliźko?

— Koli b vy pudjechali šče kusočok, — ustaviła Sissel, — to popali b u mjastečko, de je špital i vsio što treba.

— Ale bačyte, toj proklaty samochod zatrymavsie same tut! — skazav staršy mužčyna. — Popsovavsie i zatrymavsie, a my ne majemo času bavitisie z motorom. Hospodi, a tam u samochodi tože ostavsie čołoviêk — propustiête nas daliêj!

Vôn bołbotav i rozmachuvav rukami.

Kobiêta, kotoru pudtrymuvali, prykusiła berežok koca. Mołody mužčyna skazav hołosno i vyrazno:

— My teper u domi, Greto.

Vôn ne otrymav nijakoho odkazu. Usie vony znikli v domi, kotory šče nedavno šykovavsie do svobôdnoho i pryjemnoho večeru dla dvojich. Sissel uveła čužych ludi v baťkôvśku spalniu. Vona odčyniła dvery i pokazała rukoju v seredinu — bôlš ničoho ne spotrebiłosie, bo v siêtuj samuj chvili rozdavsie nizki kryk bolu, kotory proniav jich naskrôź. Sissel odvernułasie i skazała, što prynese tepłoji vody z kuchni.

Otumaniany staršy čołoviêk odrazu vyjšov z pokoja i znov zapytavsie Hallsteina pro telefon. Jomu šče ne pojasniêło.

— Centrala, do kotoroji my naležymo, takaja małaja, što tam nichto ne ostajetsie nanuč, — vytłumačyv Hallstein šče raz.

Mužčyna vže bzyčav pro štoś inše:

— A nas je šče bôlš. U samochodi ostałasie odna osoba, moja žônka, vona tože ne može choditi sama. Teper nam treba prynesti jijiê! Ničoho, tôlko nositi i nositi...

Hallsteinovi zachotiêłosie, kob chtoś prykazav siêtomu čołoviêkovi zamovknuti. Vysoka diêvčyna trymałasie bliźko joho i vyhladało, jakby joho pilnovała, ale vona ničoho ne skazała pro joho bołbotniu. Tôlko dopytlivo podiviłasie na Hallsteina, i Hallstein odčuv štoś napodobi pokołuvania skôry.

Vona musiła zauvažyti Hallsteinovu neprychilnosť do staroho čołoviêka, bo pudyjšła do Hallsteina, považno hlanuła v joho očy i skazała:

— Vôn je dobry.

Hallstein ne dav rady vytrymati jeji pohladu.

— Karl! — kryknuv staršy čołoviêk čerez dvery v spalniu. — My musimo zyjti do samochoda i prynesti Krystinu. Hospodi! — skazav vôn i opav na fotela, hotovy, jak vyhladało, rozpustiti jazyk. — Skôl tam, — skazav raptom pokôrno, — vôn ne pôjde! Tak što vona tam bude sidiêti. Ja v šoku, — odozvavsie znov, — ale siête napevno chutko...

Do joho pudyjšła diêvčyna.

— Ja pujdu, tatu.

— Ty?

— Tak, ja tudy pujdu.

Krutlivy mužčyna chutko i môcno schvativ jijiê za ruku.

— A ja kažu — niê. Tobiê ne možna iti tudy odnôj. Čy ty vže ne pomniš, jak vono było šče tôlko chvilinu tomu?

— Pusti, — poprosiła diêvčyna, ale nadaremno.

Hallstein ne viêdav, pro što vony hovoryli. Ale z počutoho vôn zrozumiêv, što to byli baťko i dočka. Vôn napjato podivivsie na samochod nanizi, kotory było čuť vidno čerez došč i mhłu.

— Ne pôjdeš, — skazav mužčyna z nespodiêvanoju nastôjlivostieju i môcieju i pustiv jijiê. Hallsteinovi zdałosie, što diêvčyna zavstydałasie. Mužčyna vstav i začav bołbotati do Sissel, kotora same vyjšła z vodoju.

Diêvčyna stała pered Hallsteinom i začała opravduvatisie i zastupatisie za svoho baťka.

— Vôn tôlko taki je. Ale vôn je dobry. Tobiê ne treba joho bojatisie.

— To tvôj baťko? — vyrvałosie Hallsteinovi. Vôn odrazu poškodovav siêtoho pytania.

— Tak, a što?

Vona diviłasie jomu prosto v očy, môcno trymajučy joho na miêsti, kob vôn ne môh kudy-leń odyjti i podumati što-leń obrazlivoho pro jeji baťka.

— Niê, ničoho! — chutko odkazav vôn i v taki sposub vykazav pryznanie dla krutlivoho čołoviêčka, kotoroho vona chvaliła. Koli vona tak stojała pered jim, možna było zrobiti tôlko siête odno.

— Mniê vôn spodobavsie, — skazav vôn.

— Vôn je miły, pravda? — skazała vona i pojasniêła na tvarovi.

Takim sposobom vony oboje zdali egzamin. Vychvalili beztołkovoho hovoruna pud nebo, a vôn pro siête ne miêv i najmenšoho poniatija. Na razi mohli perestati jim zajmatisie. Vony spryjatelilisie môcno i raz-dva — bo vsio zvjazane z siêtym nespodiêvanym vurvaniom u spokôjny večur išło z hołovokružnoju chutkostieju.

Hallstein zapytavsie napjatym hołosom:

— Jak ty nazyvaješsie?

— Gudrun, — odkazała vona.

Vôn pudskočyv.

— Žartuješ!

— Čom?

Gudrun?

— Tak. Mene nazvali po mojôj babci. Što v siêtum divnoho?

— Ja ne kažu, što divnoho, — ošelešano odkazav vôn.

— Mniê zdajetsie, što to zvyčajne imje...

Vôn chutko skazav:

— Ja dumaju, što to napravdu velmi hože imje. Ja ne tomu.

— A ty? To značyt, jak ty nazyvaješsie? — skazała vona trochi pokryvdžano.

— Hallstein. Čy tobiê podobajetsie moje imje? — zapytavsie vôn z lohkim perelakom i jak začarovany divivsie na poviêsmo vołosuv, jakoje opadało na łob.

— Može byti, — skazała vona.

Koli b tôlko vôn môh jôj skazati, jakoje siête vsio było divne dla joho! Joho až tresło od radosti.